Z tvorby našich žiakov

O oslíkovi

Kde bolo, tam bolo, bolo raz jedno jazierko, pri ktorom hniezdila biela labuť. Tá labuť nakládla štyri biele vajíčka a jedno obrovské žlté vajce. Zo štyroch malých vajíčok sa vyliahli labutie mláďatká. A z toho žltého obrieho vajca sa vyliahol oslík s trochu nezvyčajnou hrivou. Labuť si to, že má oslíka v hniezde, zatiaľ nevšimla. Až raz... Labuť išla s oslíkom a maličkými labuťami na prechádzke. Kačky ohovárali labuť, bocian vravel, že oslík k labutiam nepatrí a volavka tieto správy rozniesla aj na neďalekú farmu. Volavka to povedala sliepke, sliepka myši, myš mačke a mačka psovi a tak sa to roznieslo po celej farme. Na druhý deň išla labuť s mladými a oslíkom plávať do jazierka. Labuť vošla do vody, mladé za ňou, ale oslík skočil do vody, ktorá celá vyšplechla z jazierka a bývalé jazierko bolo na suchu. Labuti z toho ohovárania a zmiznutého jazierka zastával rozum. A tak oslíka poslala preč. Oslík sa rozhodol, že pôjde hľadať pravú mamu.  Začal na farme u sliepky. Tá mu povedala, nech skúsi klásť vajíčka. Oslíkovi to nešlo. Preto ho aj sliepka vyhnala. Išiel ku koňom a pýtal sa na mamu. Kone ho nezobrali medzi seba, pretože bol pomalý bežec. A tak oslík šiel a hľadal po celej farme, ale mamu nenašiel. So zvesenou hlavou odišiel z farmy na priľahlú lúčku. Tam zbadal stvorenie podobné jemu. Malo štyri nohy, kopytá, bolo to šedé a malo to takú istú čudnú hrivu. Rozbehol sa tým smerom. Po krátkom rozhovore so šedým stvorením zistil, že je to osol. Dokonca našiel svoju mamu. Chvíľu sa na seba pozerali a zistili, že sú podľa čudnej hrivy rodina. Oslík mamu objal a všetko dobre skončilo. A tak oslík našiel svoju mamu a žili šťastne až do smrti.

Marek Lašák 5.A

O čertovom zlate

V jednej malej dedinke žili dvaja susedia: Jano Janovic a Milan Milušek. Jano bol bohatý , namyslený a lakomý. Smial sa z Milanovho mena, a keď sa Milan odvážil vyjsť na ulicu, tak naňho zakričal: ,,Aha, pozrite, krajčír Miluško, ktorého dom stojí menej ako pol mojej topánky!" Milana to hnevalo, ale bol pokojný. Raz v zime sedel doma na dlážke a šil baranicu. V tom  uvidel svetlo vychádzajúce spred jeho domu. Nazrel cez okno a uvidel veľký, čierny kotol plný zlata. Chvíľu rozmýšľal. Bol chudobný, no môže to byť nejaký podvod! Znova pozrel na kotol, no ten stál pekných pár metrov ďalej. Milan rýchlo zatiahol závesy, nech ho to zlato nepokúša a pokračoval v práci. No kotol sa objavil ďalšie dva večery. Milan sa už neudržal a tak raz, keď šiel okolo Jano, povedal mu: ,,Hej, sused ,môj, odlož na chvíľu urážky a poď do môjho skromného príbytku!" ,,Ja do tvojej búdy nevkročím, ešte by som ochorel! Hybaj ty sem!" Milan pribehol k nemu a vyrozprával mu o kotli. ,, Dnes večer sa objaví znova. Ale nechoď za ním, cítim v tom zradu!" Jano však nepočúval. Mal veľa zlata, no prečo nemať viac? Večer sa obliekol, postavil sa do okna a čakal. Keď to už chcel vzdať, kotol sa naozaj objavil. Vybehol von a rozbehol sa za zlatom. Vždy, keď ho takmer držal, tak kotol odskočil ďalej. Jano nevedel, koľko času ubehlo, nohy ho boleli a bol celý mokrý od snehu. Poobzeral sa. Nevidel nič, iba sneh a chumelicu. Urobil krok ku kotlu, no ten sa nehýbal. Skočil do kopy mincí, keď začul chichot. Zrazu sa objavil malý mužíček s rohami a kopytami, celý červený a chlpatý. Zachichotal sa a zlato sa začalo premieňať na smolu. Jano si myslel, že tam zostane, zmrzne a zadusí sa. Z fujavice sa zrazu vynoril Milan. ,, Ty hlupák, veď to je čertovo zlato. Vytiahni ma! Vytiahni ma!" žobronil Jano. Milan ihneď začal Jana ťahať za ruky a po chvíli ho úplne vytiahol. Keď sa po vlastných stopách vrátili do dediny, Jano sa zmenil. Rozdelil svoje zlato ostatným, stal sa dobrým a založil s Milanom firmu Topánky a šaty Jami.

Jakub Kloc 5.A

O kocúrovom zlate

Kde bolo tam bolo, žil raz jeden chudobný sedliak. Volal sa Martin a bol veľmi pracovitý. Čoskoro sa dopočul, že kráľ vyráža na výpravu za more. Martin mal aj svojho starého kocúra, Riša. Sedliak bol u kráľa obľúbený vďaka svojej pracovitosti. Kráľ ešte pred tým ako vyrazil, zastavil sa u sedliaka. Spýtal sa ho: ,,Už veľmi dlho pre mňa poctivo pracuješ, čo ti mám doniesť?“ Martin sa zamyslel a potom povedal : ,,Vieš čo? Dám ti svojho kocúra. Kúp mi zaňho niečo pekné, dobre?“ Kráľ súhlasil a na svojej lodi sa vybral na výpravu. Cestou ho ale postihla búrka a jeho loď sa dostala na neznáme miesto. Veľmi rýchlo sa dostalo k starostovi mesta, že k nim zavítala cudzia loď. Keď zistil, že je to kráľ, veľmi pekne ho privítal. Kráľ videl, že obyvatelia mesta sa cez noc zatvárajú do skríň a šatníkov, spýtal sa starostu, prečo to robia. On mu odpovedal: ,,Viete, pán kráľ z ďalekého kráľovstva, už roky nás v noci otravujú potkany a myši. Obhrýzajú nám nohy aj ruky, a tak sa pred nimi zatvárame!“ Kráľ sa zamyslel a spomenul si na Martinovho kocúra. ,,Na svojej lodi mám zvieratko, ktoré tú háveď za dve - tri noci vykynoží. ,,Naozaj?“ zajasal  starosta. ,,Ak je to pravda, čo vravíš, dám ti všetky svoje poklady. Nože mi to čudo ukáž!“ Kráľ zavolal na sluhu, aby Riša doniesol. Starosta si ho prezrel a povedal:  ,,Vyskúšajme to teda.“ A ako kráľ povedal, tak sa aj stalo. Starosta naozaj naložil kráľovu loď zlatom a dal mu aj jeden pekný stôl. Kráľ sa nejako (ani sám nevedel ako) doplavil naspäť do svojho kráľovstva. Martin hneď pribehol a spýtal sa kráľa: ,,Kúpil si mi niečo?!" Kráľ mu dal len stôl. Martin sa zaradoval a zo stola si spravil posteľ. Raz, keď sa vracal z poľa, zbadal, že jeho posteľ sa premenila na hŕbu zlata. Povedal to kráľovi a ten sa trochu zahanbil. Povedal mu : ,,Nedal som ti všetko.“ A kráľ mu dal všetko zlato. Martin bol šťastný, kráľovu dcéru si zobral za ženu a keď kráľ zomrel, Martin sa stal novým vládcom. A ak nezomrel, ešte vládne dodnes.

Lukáš Kamenský 5.A