NAŠA TVORBA

Červená čiapočka

Raz mama povedala svojej dcére Červenej čiapočke, že má odniesť košík plný zdravého ovocia a medu svojej babke, lebo že vraj je chorá. Tak Červená čiapočka išla. Išla a išla. Vtom niekoho započula. Keď vyšiel spoza stromov, zistila, že je to veľmi strašidelný vlk. Červená čiapočka sa obrátila a myklo ju. Vlk sa spýtal: „Čo to máš v tom košíčku?“ „ Jabĺčka, medovníčky, jogurty a malý zákusok.“ „Nechceš, aby som ti s tým pomohol?“ „ Nie, netreba, zvládnem to aj sama.“ Vlk vraví: „ No dobre, keď to tak chceš.“ A tak Červená čiapočka išla a išla. Vlk si ale povedal. „Mám nápad, čo keby som išiel napred a zožral babičku. Mohol by som sa za ňu prezliecť, ľahnem si do postele a počkám na dievčatko“. A tak sa aj stalo. Vlk zožral babičku a prezliekol sa za ňu. Keď prišla Červená čiapočka, začudovala sa: „Babička, máš nejaké veľké uši a aj veľké oči. A hrozitánsky veľké zuby!“ „Ja viem, pretože som vlk!“ Chňap a bolo po Červenej čiapočke. Vlk od prežrania zaspal. Vtom tam prišiel horár. Videl, čo sa stalo, buchol vlkovi po hlave a rozpáral ho. Tak všetko šťastne dopadlo!

Dlhý, Široký, Bystrozraký

Boli raz dobrí kamaráti, ktorí sa volali Dlhý, Široký a Bystrozraký. Jedného teplého dňa si povedali, že by bolo dobre, keby sa vybrali na vandrovku. Cestou narazili na jedného švárneho mladíka, ktorý sa volal Samko. Tak teda išli spoločne. Zrazu dorazili k jednému peknému hradu, v ktorom bývala princezná Tamarka a zlý drak Trasohlav. Avšak naši odvážni priatelia sa nebáli a išli dnu. Keď zbadali draka, hneď sa s ním pustili do bitky. Švárny Samko mal pri sebe meč, ktorým zoťal drakovi hlavu a tak bola princezná Tamarka oslobodená od zlého draka Trasohlava. Samko sa spýtal princeznej: „Vezmeš si ma?“ „Áno,“ povedala princezná. Odvážny Samko sa poďakoval kamarátom za pomoc. A potom žili šťastne až do smrti.

Šípová Ruženka

Kráľovskej rodine sa narodilo dieťatko a dali mu meno Šípová Ruženka. Na druhý deň spravili oslavu, na ktorú prišli víly. No jednej zabudli dať pozvánku. Tá sa dozvedela a prišla na oslavu, keď malej princeznej dávali dary.
– Ja jej dávam krásu, – povedala jedna.
– Ja jej dávam do daru pekný spev, – povedala druhá.
– A ja jej dávam pekné vlasy, - povedala tretia.
– A ja jej dávam do daru smrť! Keď bude mať šestnásť rokov, pichne sa vretenom do prsta a zomrie.- povedala zlá víla.
– Stráže! Všetky vretená spáľte! – prikázal kráľ.
– Stojte! Ja som ešte svoj dar nedala, – povedala posledná víla. – To kúzlo neviem zrušiť, ale princezná nezomrie, len zaspí na sto rokov.
Akokoľvek sa snažili uchrániť princeznú, stalo sa to, čo zlá víla predpovedala.
Sto rokov prešlo a princovi víla ukázala cestu. Do hradu sa dostal a sadol si na posteľ k princeznej, pobozkal ju a ona sa zobudila zo storočného spánku. Princ sa jej opýtal:- Budeš mojou ženou? – Áno,- povedala princezná. A žili šťastne až do smrti.