Hrady a zámky Slovenska

Hrad Šášov

Z nemnohých hradov v údolí Hrona na skalnatom brale nad Hronom čnejú zvyšky Šášovského hradu. Historické pramene uvádzajú, že ho pred rokom 1253 postavili bratia Vančovci. Ľudová slovesnosť má však iné vysvetlenie. Povesť hovorí, že hrad dal vybudovať zvolenský hradný pán pre svojho dvorného šaša, ktorý mu na poľovačke zachránil život. Úlohou hradu Šášov bolo strážiť hronskú obchodnú cestu a vyberať na nej mýto. Neďaleko naproti nemu, na druhej strane rieky, odbočuje z diaľnice dôležitá cesta k známemu banskému mestu Kremnici. Hrad v minulosti chránil spolu s hradom Revište túto cestu, ktorá spájala banské mestá a v týchto miestach vstupovala do zovretejšieho údolia Hrona. V 14. storočí sa Šášov stal kráľovským majetkom. V roku 1490 ho kúpou od kráľovnej Beatrix získali Dóczyovci, ktorí ho prestavali na renesančnú pevnosť. Najstaršie časti hradu sú z druhej polovice 13. storočia a boli viac ráz prestavované. Hradné múry sa museli prispôsobiť terénu, a tak strážna veža predhradia bola na čele skalnej vyvýšeniny a pod ňou vstup z predhradia do horného hradu. Šášov mal malé, ale vynikajúce opevnenie a jeho múry dodnes svedčia o technickej zručnosti jeho staviteľov. Bol však jedným z najznámejších sídel lúpežných šľachticov, ktorým nestačila práca a dávky poddaných, ale namiesto ochrany radšej plienili okolie, najmä majetky banských miest. V roku 1677 hrad ťažko poškodili Thökölyho vojaci. Hrad spustol po kuruckých vojnách v roku 1708 a dodnes sa z neho zachovalo len niekoľko múrov. Opraviť ho už nemal kto, a tak skoro už tri storočia jeho múry nemo hľadia do údolia Hronu a na malú obec Šášovské Podhradie aj keď je hrad pomerne dobre prístupný a viditeľný z cesty i zo železničnej trate, nie je veľmi navštevovaný nie je.

Bojnický zámok

Bojnický zámok je jedným z najstarších a najvýznamnejších slovenských hradov. Prvá písomná zmienka o dominante hornonitrianskeho kraja je z roku 1113 v listine zoborského opátstva. Málokto by veril, že dnes majestátny zámok bol kedysi dreveným hradom. Postupne v priebehu 13. storočia ho príslušníci rodu Poznanovcov prebudovali na kamenné sídlo. Koncom 13. storočia sa Bojníc zmocnil uhorský veľmož Matúš Čák Trenčiansky a hrad mu patril do roku 1321. Po Matúšovi Čákovi sa na hrade v 14. a 15. storočí vystriedali ako majitelia ďalšie šľachtické rody. Podľa povestí kráľ Matej
Korvín rád chodieval do Bojníc a sedával pod lipou oproti vstupu do hradu, ktorú nazvali lipou kráľa Mateja. V roku 1489 ho kráľ Matej Korvín spolu s panstvom daroval svojmu nemanželskému synovi Jánovi Korvínovi, ale po smrti kráľa Mateja sa hradu zmocnili Zápoľského vojská a obývali ho až do roku 1526. V roku 1527 daroval kráľ Ferdinand I. hrad Thurzovcom. Tí prestavali pôvodne gotický hrad na pohodlné renesančné sídlo. Po vymretí rodu Thurzovcov (v roku 1636) získal hrad mocný rod Pálfiovcov. Posledný majiteľ zámku, gróf Ján František Pálffy, bol významným súkromným zberateľom. Jeho vrodený a dlhodobými pobytmi v cudzine pestovaný cit pre umenie sa odzrkadlil v zámernom a systematickom zbieraní umeleckých predmetov. Zámok dal gróf prestavať podľa vzoru francúzskych gotických zámkov v údolí rieky Loire. V Bojniciach znovu zavládol stavebný ruch a hrad dostal barokovú podobu. Stavebná aktivita utíchla koncom 17. storočia. Táto posledná neogotická prestavba trvala 22 rokov. Po smrti grófa Pálfiho vypukli spory o dedičstvo. V roku 1939 zámok a pozemky k nemu patriace kúpila firma Baťa. Po vojne, na základe Benešových dekrétov pripadol jej majetok štátu. Myšlienkou zriadiť v Bojnickom zámku múzeum sa zaoberal už jeho posledný majiteľ, gróf Ján František Pálfi. Vo svojom testamente z roku 1907 vyslovil želanie, aby boli jeho sídla, medzi nimi aj zámok v Bojniciach, sprístupnené pre verejnosť. Umelecké diela mali zostať na pôvodných miestach a prehliadka mala byť umožnená všetkým záujemcom. Zámok je sídlom múzea od roku 1950.