Prechádzka rozprávkovou prírodou
Hľa, len pozrime na tú krásu. Na jasnej modrej oblohe ani jedného
barančeka, ktorý by sa svojimi bielymi rúčkami pohrával s jemným
osviežujúcim vánkom. Vločky si pomaličky poletujú, no niektoré si už
tichučko odpočívajú na horských vrcholoch, ktoré vyzerajú sťa biely
kožuštek malého ľadového medveďa. V tom okamihu som sa cítila ako
ľadová kráľovná. Vedela som,ako mi ten mráz štípe líčka, ale moje
srdce bolo zahriate tou krásou a oplývalo radosťou.
Prechádzam popri rieke, ktorá
svojím
trblietavým závojom pohládza bahnovité brehy, na
ktorých sa na mňa usmievajú malé bezbranné žabky. Započúvam sa.
Počujem, ako si chladivý dych vody vyspevuje tie najvzácnejšie
pesničky. O jej malé vlnky sa opiera usmievajúce slnko jak zlatá
niť. Svojimi jemnými prštekmi ma šteklilo na tvár. Ten pocit bol
krásny, neopísateľný. Rozkvitla vo mne harmónia a dobrá nálada,
ktorá mi vykúzlila úsmev na tvári. Čerstvý ľadový vzduch sa opieral
o mohutné listnaté i ihličnaté stromy. Z konára na konár si
pocupkáva malá hnedá veverička, ktorá sa snaží nájsť si niečo dobré
pod zub. Jej malý verný priateľ ježko sa so svojimi malými nôžkami
prechádza po lesných cestičkách. Vetrík im duje do uška a jeho
výnimočnou rečou sa s nimi dorozumieva. Šeptá im krásne veci.
Slniečko sa na nich všetkých usmieva. Prečo by malo byť smutné, keď
nás navštívila pani Zima a aj jemu treba mrazom občas vyštípať
líčka?
Na niečo také
krásne sa dá pozerať zas a zas. Nenechávajú si to ujsť ani mladí
ľudia, ktorí si navzájom vymieňajú zamilované pohľady. Nemohli
by tu chýbať ani všakovakí turisti alebo malé detičky, ktorým očká
svietia ako hviezdičky na nebi, hneď sa predchádzajú so svojimi
rodičmi popri prúde rieky.
Nikola Fekiačová 9.ročník
Krajina ako z rozprávky
Prechádzala som sa po hodvábnom koberčeku posiatom stovkami
pestrofarebných lúčnych kvetov. Jemná tráva, drobné hlávky ukrývajúc
v sebe rannú rosu, tancujúce motýle, bzučiace včielky, týmto všetkým
sa pýšil zelený hodváb lúk.
Pod touto farebnou nádherou rástli
buraté stromy, skrývajúc domčeky malých spevavých vtáčikov. Ich spev
odnášal jemný vánok do neďalekej dedinky . Kľukatý had vedúci
pomedzi staré košaté koruny kráľov lesa, viedol na nepoddajné hradby
mocného hradu. Okolo neho sa vlnili lesy sťa tajomná rieka.
Skrývali
v sebe rôzne chlpaté príšerky, ktoré svojím krikom ľudia poznali ako
duchov lesa. Pod mohutným hradom sa vlnil ligotavý tajnostkár, akoby
zamkýnal v sebe slnečné lúče. Svojimi modrými rukami pohládzal
mäkučký kožuštek rastúci na brehu. Ostrovček zložený z tisícok
piesočnatých zrniečok stál na okraji rieky ako jej strážca. Okolo
neho sa vlnila priezračná voda sťa baletná tanečnica. Barančeky ako
bielučký sneh si plávali po oblohe, no keď vetrík zafúkal, premenil
ich na snehobielu deku prikrývajúcu belasé nebo. Započúvala som sa.
Šum tancujúcej rieky, spev malých vtáčatok, vŕzganie a praskanie
starých stromov rastúcich pri rieke vytvárali spolu uchu lahodiacu
pieseň.
Závoj hmly, ktorý
padal na trblietavú rieku, zahaľoval krásu, ktorú bolo vidno v
slnečnom svetle. Spolu s hmlou pomaly prichádzala letná noc, ktorá
so sebou doniesla pokoj a nerušený spánok.
Ivana Murgašová 9.ročník